Pasca pomenovania
Keď si názov zamieňame za porozumenie.
Schopnosť pomenovať veci patrí k základným nástrojom ľudského poznania. Vďaka jazyku môžeme rozlišovať, porovnávať a odovzdávať skúsenosti. Z toho však ľahko vzniká predstava, že osvojenie si názvu zároveň znamená aj porozumenie tomu, čo názov označuje.
Kým sa s niečím stretávame bez pripraveného označenia, bývame pozornejší. Všímame si tvar, pohyb, povrch, štruktúru aj drobné odlišnosti, ktoré sa nedajú jednoducho zaradiť.
Situácia sa mení vo chvíli, keď predmet zaradíme pod známy pojem. Stačí povedať „strom“, „vták“, „budova“ alebo „nástroj“ a pozornosť sa často uspokojí s tým, že predmet bol úspešne identifikovaný.
Rovnaký mechanizmus ovplyvňuje aj naše vzťahy k ľuďom. Niekoho označíme za tichého, cynického, komplikovaného alebo nepríjemného a toto označenie sa postupne stane filtrom ďalšieho vnímania.
Správanie, ktoré nálepku potvrdzuje, si ľahko všimneme, zatiaľ čo to, ktoré sa do nej nehodí, prehliadneme alebo označíme za výnimočné. Hoci sa človek mení, naše hodnotenie môže zostať dlhý čas nezmenené.
To, či pomenovania sú správne, alebo nie, je v konečnom dôsledku irelevantné. Ich obmedzenie spočíva v tom, že zachytávajú iba určitý aspekt skutočnosti. Ak s nimi zaobchádzame ako s úplným vysvetlením, prestávame vnímať to, čo presahuje hranice našich pojmov.
Jazyk nám umožňuje orientovať sa vo svete, no zároveň môže nenápadne zúžiť rozsah toho, čo sme ochotní vidieť. Ak si názov zameníme za samotnú vec, prestávame skúmať realitu a uspokojíme sa s jej slovným označením.