Priateľstvo ako podmienka dobrého života
Od Aristotelových troch podôb priateľstva až po Tolkienovo spoločenstvo: ako blízke vzťahy formujú náš život.
Priateľstvo má v Aristotelovej etike podstatne významnejšie miesto, než aké mu často prisudzujeme v každodennom živote. V mladosti sa existencia priateľov prijíma ako samozrejmosť; neskôr do vzťahov vstupuje práca, rodina, vzdialenosť a meniace sa životné okolnosti. Až strata alebo postupné oslabovanie blízkych väzieb môže ukázať, akú úlohu v našom živote zohrávali.
Aristoteles, starogrécky filozof, ktorý skúmal ľudské konanie, poznanie aj usporiadanie spoločnosti, venoval priateľstvu dve rozsiahle časti svojho diela Etika Nikomachova. Jeho význam sa prejavuje v rozličných obdobiach. Mladému človeku môže priateľ pomôcť vyhnúť sa omylom, v starobe poskytuje starostlivosť a oporu, v dospelosti podporuje konanie, na ktoré by človek sám nemusel mať odvahu alebo schopnosti. Aj ten, kto má dostatok majetku a dosiahol spoločenské uznanie, potrebuje niekoho, s kým môže zdieľať svoju činnosť a komu môže prejavovať dobro.
Dobrý život má v tomto pohľade spoločný rozmer. To, kým človek je, sa čiastočne formuje medzi ľuďmi, ktorí ho poznajú, podporujú, posudzujú a niekedy aj korigujú.
„Bez priateľov by si nikto nezvolil život, aj keby mal všetky ostatné dobrá."
— Aristoteles, Etika Nikomachova, VIII, 1, 1155a
Tri podoby priateľstva
Aristoteles rozlišuje tri základné druhy priateľstva podľa toho, čo vzťah medzi ľuďmi udržiava.
Prvým je priateľstvo založené na úžitku. Ľudia v takomto vzťahu oceňujú predovšetkým výhodu, ktorú im druhý poskytuje. Príkladom môžu byť niektoré vzťahy vznikajúce v pracovnom prostredí. Kolegov spája spoločná úloha, možnosť navzájom si pomôcť alebo záujem, ktorý dokážu lepšie naplniť spolu, a keď tento dôvod zanikne, môže sa oslabiť aj samotný vzťah. Pracovné prostredie, samozrejme, umožňuje vznik aj hlbšieho priateľstva; rozhodujúce je, na čom konkrétny vzťah stojí.
Druhý typ vzniká na základe potešenia zo spoločnosti druhého človeka. Priateľov spája spoločná záľuba, spôsob trávenia času alebo radosť zo vzájomnej prítomnosti. Takýto vzťah môže byť úprimný a pre obe strany významný. Jeho trvanie však závisí od toho, či dôvod spoločného potešenia pretrváva. Ľudia, ktorí si boli blízki počas štúdia, môžu po rokoch zistiť, že ich záujmy a životné smerovanie sa natoľko vzdialili, že pôvodné puto už vzťah neudrží.
Úžitok aj potešenie podliehajú zmenám. Keď sa zmenia okolnosti, na ktorých priateľstvo vzniklo, ukáže sa, či medzi ľuďmi existuje aj ďalší dôvod zostať spolu.
Tretiu a najvyššiu podobu predstavuje priateľstvo založené na charaktere a cnosti. Cnosťou Aristoteles rozumie dobrú vlastnosť charakteru, ktorá sa prejavuje v konaní, napríklad spravodlivosť, statočnosť alebo umiernenosť. Priatelia si v tomto vzťahu vážia, akými ľuďmi sú, a navzájom si želajú dobro pre toho druhého.
Takéto priateľstvo prirodzene zahŕňa aj pomoc a potešenie. Človek nachádza radosť v spoločnosti osoby, ktorú si váži, a v ťažkostiach sa na ňu môže obrátiť. Hodnota druhého však pretrváva aj v období, keď má málo čo ponúknuť alebo keď jeho spoločnosť prestáva byť bezstarostná.
S tým súvisí vzájomné morálne formovanie. Blízky priateľ môže upozorniť na nedostatky, podporiť dobré vlastnosti a pomôcť človeku rozvíjať možnosti, ktoré by bez takéhoto vzťahu zostali nevyužité. Dôvera potrebná na takúto otvorenosť vzniká postupne. Túžba spriateliť sa môže prísť rýchlo, no poznanie druhého potrebuje spoločný čas a skúsenosť.
Priateľ, pred ktorým netreba hrať úlohu
Osobitú podobu hlbokého priateľstva opísal Michel de Montaigne, francúzsky renesančný mysliteľ a autor Esejí. Jeho vzťah s humanistom a spisovateľom Étiennom de La Boétie patril k najvýznamnejším skúsenostiam jeho života.
V eseji O priateľstve sa Montaigne pokúša vysvetliť, prečo mu bol práve tento človek taký blízky. Napokon odpovedá:
„Pretože to bol on; pretože to som bol ja."
— Michel de Montaigne, Eseje, I, 28, O priateľstve
Táto stručná odpoveď vyjadruje osobnú povahu ich puta. Montaigne hovorí o konkrétnom človeku, ktorého miesto nemožno jednoducho obsadiť niekým s podobnými vlastnosťami. Keď La Boétie zomrel, strata zasiahla aj spôsob, akým Montaigne prežíval vlastný život. V eseji opisuje, ako mu dokonca aj príjemné chvíle pripomínali neprítomnosť človeka, s ktorým ich mohol zdieľať.
Montaigne kladie dôraz na výnimočnosť ich spojenia. Aristotelovo rozlíšenie zasa skúma povahu vzťahu a dôvody jeho trvania. Obe perspektívy sa stretávajú pri otázke, čo pre nás znamená samotný človek, ku ktorému sa priateľstvo viaže. Hlboké poznanie druhého pritom zahŕňa aj stránky, ktoré pred ostatnými zvyčajne skrývame. Pred blízkym priateľom si môžeme dovoliť neistotu, rozpaky či priznanie omylu, a vzťah tak vytvára priestor, v ktorom nemusíme zakaždým dokazovať svoju hodnotu.
Takáto otvorenosť zároveň umožňuje nesúhlas. Človek, ktorý nás dobre pozná, môže rozpoznať aj naše výhovorky alebo sebaklam. Jeho kritika ale býva pre nás náročná práve preto, že zasahuje miesta, ktoré si sami chránime. Ak vyrastá z dôvery a záujmu o naše dobro, môže byť súčasťou priateľskej starostlivosti.
Tolkienovo spoločenstvo
Silný príklad spojenia priateľstva, straty a tvorby predstavuje život J. R. R. Tolkiena, britského filológa a autora Hobita a Pána prsteňov.
Počas školských rokov patril do skupiny Tea Club and Barrovian Society, skrátene TCBS. Jej jadro tvorili Tolkien, Christopher Wiseman, Robert Gilson a Geoffrey Bache Smith. Stretávali sa pri čaji, rozprávali o literatúre a umení a zdieľali svoje tvorivé ambície. Ich priateľstvo pokračovalo aj po odchode zo školy.
Do ich života zasiahla prvá svetová vojna. Gilson aj Smith v nej zahynuli. Tolkien ochorel na zákopovú horúčku a vrátil sa do Anglicka. S Wisemanom vojnu prežili, pôvodné spoločenstvo sa však už nemohlo obnoviť.
V Pánovi prsteňov dostáva spoločná úloha podobu Spoločenstva prsteňa. Pôvodná deväťčlenná skupina sa počas príbehu rozpadne a ďalšie putovanie sa opiera o menšie medziľudské väzby. Najvýraznejšou je vzťah Froda a Sama.
Ich vzťah možno čítať aj prostredníctvom Aristotelovho rozlíšenia, hoci tým netvrdím, že Tolkien vedome vychádzal z jeho etiky.
Froda a Sama spája oddanosť, spoločná skúsenosť utrpenia a ochota pokračovať vo chvíľach, keď cesta prestáva prinášať čokoľvek príjemné. Sam pomáha Frodovi aj vtedy, keď moc Prsteňa narúša jeho úsudok a dôveru.
V tomto čítaní Sam uchováva spojenie s Frodovým predchádzajúcim životom. Pripomína mu domov, spoločné skúsenosti a svet, pre ktorý ich cesta ešte stále má význam. Keď Frodo stráca schopnosť niesť svoju úlohu, Samova pomoc nadobúda celkom konkrétnu podobu — nesie jeho samotného. Tolkienov príbeh ukazuje, akú váhu môže mať prítomnosť druhého človeka v situácii, keď vlastné sily zlyhávajú.
Priateľstvo tu zahŕňa aj znášanie strachu, vyčerpania a správania, ktorému druhý nemusí vždy rozumieť.
Priateľstvo a ľudské dozrievanie
Aristotelovo rozlíšenie troch druhov priateľstva ponecháva miesto aj vzťahom založeným na úžitku a potešení. Spoločná práca, rozhovor či záľuba majú vlastnú hodnotu. Ťažkosti vznikajú, keď od konkrétneho vzťahu očakávame oddanosť, ktorú jeho doterajšia podoba ešte nevytvorila.
Rozpoznanie povahy priateľstva preto môže pomôcť porozumieť aj jeho premenám. Odchod zo spoločného prostredia nemusí znamenať predsa hneď zradu, niekedy sa len skončí okolnosť, ktorá vzťah udržiavala, a inokedy sa práve vtedy ukáže, že medzi ľuďmi vzniklo hlbšie puto.
Aristotelova úvodná veta napokon vyjadruje predstavu dobrého života, ku ktorému patria ľudia, na ktorých nám záleží aj pre nich samotných. Montaigne opisuje osobnú váhu takéhoto puta; Tolkienov príbeh ukazuje jeho silu v utrpení. Priateľ nás pozná z rôznych období života a môže vidieť aj možnosti či nedostatky, ktoré sami prehliadame. Jeho miesto v našom živote preto súvisí aj s tým, akými ľuďmi sa postupne stávame.
Použitá literatúra
Aristoteles: Etika Nikomachova, knihy VIII–IX; najmä VIII, 1 a 3; IX, 9 a 12. Anglický preklad W. D. Rossa.
Michel de Montaigne: Eseje, I, 28, O priateľstve.
Tolkien Estate: Tolkienov životopis. Birmingham City Council: Tolkien and His Circle.
J. R. R. Tolkien: Pán prsteňov, najmä Návrat kráľa, Kniha VI, Kapitola 3, Hora Osudu.