René Descartes: pochybovanie, rozum a hľadanie istoty
Čo zostane, keď spochybníme všetko, čomu sme doteraz verili?
Človek preberá veľkú časť svojich presvedčení bez toho, aby si pamätal okamih, keď sa pre ne rozhodol. Od detstva prijíma názory svojej rodiny, školy, spoločnosti a doby, v ktorej žije. Postupne ich začne považovať za vlastné. Vie, čo je správne, čo je skutočné, čomu má veriť a aký život by mal viesť. Len zriedka sa však zastaví pri otázke, na čom tieto istoty vlastne stoja a práve René Descartes si túto otázku položil s neobvyklou dôslednosťou. Chcel preskúmať samotné základy svojho myslenia a zistiť, či medzi tým, čo pokladá za pravdivé, existuje aspoň niečo, o čom nemožno pochybovať.
Jeho filozofia začína nedôverou voči všetkému, čo sa odpoveďou iba zdá. Pre Descartesa bolo pochybovanie nástrojom očisty. Chcel odstrániť neisté presvedčenia, aby našiel pevný bod, z ktorého by sa poznanie mohlo začať nanovo. Táto túžba po istote z neho urobila jednu z rozhodujúcich postáv novovekej filozofie.
Myseľ zaťažená cudzími názormi
Descartes sa narodil v roku 1596 vo Francúzsku a získal jedno z najlepších vzdelaní, aké bolo v tej dobe dostupné. Študoval filozofiu, teológiu, matematiku, právo a antických autorov. Napriek tomu neskôr priznal, že po skončení štúdia nadobudol pocit, akoby sa ocitol medzi množstvom učených názorov bez spoľahlivého spôsobu, ako medzi nimi rozhodnúť.
„Podobne ako herci, ktorí sú povolaní na javisko, nasadzujú si masku, aby na ich tvári nebolo vidieť rozpaky, aj ja, ktorý sa chystám vystúpiť na toto divadlo sveta, v ktorom som bol až dodnes iba divákom, predstupujem v maske.“ 1*
Školy ho naučili, čo si mysleli iní. Nedali mu však istotu, že ich závery sú pravdivé. Pozoroval, že rozdielne filozofické systémy si odporovali. To, čo jedna autorita pokladala za samozrejmé, iná odmietala a preto Descartes postupne strácal dôveru v poznanie založené iba na povesti autora, tradícii alebo súhlase väčšiny.
Descartes nikde vo svojich textoch síce neľutuje svoje štúdiá, no uvedomoval si, že učenosť sama osebe človeka nechráni pred omylom. Možno poznať množstvo kníh a napriek tomu nikdy samostatne nepreskúmať vlastné presvedčenia.
Po štúdiách cestoval, pôsobil vo vojsku a stretával sa s ľuďmi z rozdielnych krajín a spoločenských vrstiev. V Rozprave o metóde neskôr napísal, že sa rozhodol hľadať poznanie aj vo „veľkej knihe sveta“ 2*. Zaujímalo ho, ako ľudia žijú, čomu veria a ako veľmi sa ich predstavy o pravde menia podľa prostredia, v ktorom vyrástli.
Cestovanie ho však nepriviedlo k záveru, že každá kultúra má svoju vlastnú pravdu, no za to v ňom posilnilo vedomie, že presvedčenie môže pôsobiť samozrejmo iba preto, že si naň človek zvykol. Ak sú ľudia schopní s rovnakou istotou zastávať protichodné názory, samotná sila presvedčenia ešte nemôže byť dôkazom pravdy.
Ako správne viesť rozum
Descartes veril, že ľudský rozum je schopný poznania, pokiaľ postupuje usporiadane. Omyl často nevzniká pre nedostatok inteligencie. Človek sa mýli preto, že usudzuje prirýchlo, pracuje s nejasnými pojmami alebo prijíma záver skôr, než preskúmal jeho dôvody. Potrebujeme preto metódu.
V Rozprave o metóde formuloval niekoľko pravidiel, ktorými sa malo myslenie riadiť. Za pravdivé máme prijať iba to, čo sa rozumu ukazuje jasne a zreteľne. Zložité problémy treba rozdeliť na menšie časti. Uvažovanie má postupovať od jednoduchších otázok k zložitejším a na konci sa musí celý postup skontrolovať, aby nič podstatné nezostalo vynechané.
Ak vám tieto pravidlá znejú jednoducho, tak to je preto, lebo ich skutočná náročnosť sa ukáže až vtedy, keď ich človek skúsi uplatniť na vlastný život. Otázka „Čo je dobrý život?“ je príliš široká na to, aby sa dala vyriešiť jednou vetou.
Najskôr treba preskúmať, čo považujeme za dobro, odkiaľ pochádzajú naše predstavy o úspechu, akú úlohu v našom rozhodovaní zohrávajú túžby, strach, spoločenské očakávania a názory druhých. Až potom možno posúdiť, či život, ktorý vedieme, zodpovedá hodnotám, ku ktorým sa hlásime.
Aj keď nám síce Descartova metóda neponúka hotovú odpoveď na každú otázku, učí nás rozlišovať medzi problémom a neprehľadným zhlukom problémov, ktoré sme spojili do jedného slova.
Osobitné miesto v jeho filozofii má metodické pochybovanie, kde človek má dočasne odložiť presvedčenia, pri ktorých existuje rozumný dôvod na pochybnosť, a zistiť, čo takúto skúšku prežije.
Descartes tento postup prirovnával ku košíku jabĺk. Keď máme podozrenie, že sa medzi zdravými jablkami nachádzajú aj nejaké hnilé, nestačí vybrať iba tie, na ktorých už vidíme hnilobu. Musíme celý košík vyprázdniť, jednotlivé kusy prezrieť a späť vložiť iba tie, ktoré sú zdravé.
S presvedčeniami je to podobné. Jedna chybná predstava môže ovplyvňovať množstvo ďalších úsudkov. Človek preto nemá preverovať iba názory, ktoré mu už pripadajú podozrivé, ale musí byť pripravený preskúmať aj to, čo doteraz považoval za samozrejmosť.
„A predsa som bol na jednej z najslávnejších škôl v Európe, kde som si myslel, že musia byť múdri ľudia, pokiaľ by niekde na svete existovali.“ 3*
Môžeme dôverovať vlastným zmyslom?
Prvým predmetom pochybovania sa stávajú zmysly. Zrak, sluch a hmat nás informujú o svete. Bez nich by sme sa v ňom nedokázali pohybovať. Zároveň však vieme, že nás môžu klamať. Vzdialené predmety sa zdajú menšie, rovná palica ponorená do vody vyzerá zlomená a v tme možno obyčajný predmet považovať za postavu.
Takéto omyly by samy osebe nestačili na spochybnenie celej skúsenosti. Mohli by sme povedať, že zmysly nás klamú iba za nepriaznivých okolností. Descartes preto pokračuje ďalej.
Ako vieme, že v tejto chvíli bdieme? V snoch vidíme ľudí, prechádzame miestnosťami, cítime strach, radosť alebo bolesť. Kým sen trvá, často si neuvedomujeme, že to, čo prežívame, nie je skutočné. Až po prebudení rozpoznáme, že svet, v ktorom sme sa pohybovali, vytvorila naša vlastná myseľ.
Čo ak sa teda mýlime aj teraz? Descartes netvrdí, že celý život je sen. Ukazuje iba, že nie vždy máme spoľahlivé kritérium, pomocou ktorého by sme dokázali vylúčiť možnosť snívania. Ak hľadáme poznanie, o ktorom nemožno vôbec pochybovať, zmyslová skúsenosť takýto základ neposkytuje.
Ani pochybnosť o vonkajšom svete však ešte nie je posledným krokom. Descartes si predstavuje, že by mohla existovať nesmierne mocná klamlivá bytosť, ktorá by ho zámerne uvádzala do omylu. Tento „zlý démon“ by mohol spôsobovať, že sa mu nesprávne závery zdajú samozrejmé 4*. Dokonca aj pri jednoduchom počítaní by si mohol myslieť, že dospel k pravde, hoci bol oklamaný.
Ide o zámerne krajnú hypotézu, ktorej účelom je pochybovanie rozšíriť tak ďaleko, ako je to len mysliteľné. Svet môže byť snom, zmysly môžu klamať, pamäť môže byť nespoľahlivá a aj vlastné uvažovanie môže byť predmetom manipulácie. Čo zostane potom?
„Je pense, donc je suis. Myslím, teda som.“ 5*
Myslím, teda som
Descartes nachádza istotu na mieste, ktoré nemožno oddeliť od samotného pochybovania. Môžem sa mýliť v tom, čo vidím. Môžem pochybovať o existencii svojho tela, minulosti aj sveta. Môžem byť klamaný pri každom úsudku, nemôžem však pochybovať bez toho, aby pochybovanie prebiehalo.
Ak som klamaný, musí existovať niekto, kto je klamaný. Ak pochybujem, musí prebiehať myslenie. A pokiaľ myslím, v samotnom okamihu myslenia nemôžem poprieť svoju existenciu.
Tento výrok sa prvýkrát objavil vo francúzskej podobe v Rozprave o metóde. Neskôr ho Descartes uviedol aj po latinsky ako Cogito, ergo sum. Jeho význam sa však ľahko stráca, keď sa z neho stane izolovaný citát na sociálnej sieti.
Descartovo cogito je odpoveďou na otázku, či existuje nejaká pravda, ktorú nemožno spochybniť ani v podmienkach radikálneho klamu. Odpoveďou je existencia mysliaceho subjektu v okamihu myslenia.
Všimnime si, že táto istota nevzniká ako bežný logický úsudok. Descartes nie je nútený si najskôr osvojiť všeobecné pravidlo, že všetko mysliace existuje, a potom ho aplikovať na seba. Vlastnú existenciu zachytáva bezprostredne v činnosti, ktorú práve vykonáva.
Keď vysloví „myslím“, existencia toho, kto myslí, je už obsiahnutá v samotnom akte. Descartes tým získal pevný bod, ktorý hľadal. Nemohol ešte s istotou povedať, že existuje jeho telo, stôl pred ním alebo svet za oknom, vedel však, že existuje aspoň ako bytosť, ktorá pochybuje, chápe, tvrdí, popiera, chce, predstavuje si a cíti.
Človek sa tak vo filozofii prvýkrát stretáva sám so sebou predovšetkým ako s mysliacim vedomím.
Čo vlastne poznávam, keď poznávam seba?
Objavenie cogita otvára ďalší problém. Keď Descartes dospel k istote vlastnej existencie, čo presne tým spoznal?
Svoje telo zatiaľ považovať za isté nemohol, telo poznávame prostredníctvom zmyslov a tie už boli podrobené pochybovaniu. Istá bola iba činnosť myslenia. Descartes preto seba samého v prvom kroku chápe ako res cogitans — mysliacu vec. Tým sa formuje jeho známe rozlíšenie medzi mysľou a telom 6*.
Telo má priestorové rozmery, teda možno ho merať, deliť a opisovať prostredníctvom pohybu hmoty. Myseľ sa neprejavuje ako predmet rozprestierajúci sa v priestore. Myslí, pochybuje, predstavuje a uvedomuje si.
Toto rozlíšenie položilo základ novovekému dualizmu, no zároveň vytvorilo problém, ktorý filozofia mysle rieši dodnes. Ak sú myseľ a telo zásadne odlišné, ako môžu navzájom pôsobiť?
Bolesť tela mení stav mysle. Rozhodnutie mysle môže uviesť telo do pohybu. Strach zrýchľuje tep, smútok sa prejavuje únavou a obyčajná myšlienka na nebezpečenstvo môže vyvolať telesnú reakciu, hoci žiadne nebezpečenstvo nie je prítomné.
Descartes síce rozlíšil mysliacu myseľ a telo, ktoré zaberá priestor, človeka však nevnímal iba ako myseľ uväznenú v mechanickom tele. Uvedomoval si, že vlastnú telesnosť neprežívame ako vonkajší predmet. Bolesť nezaznamenávame tak, ako námorník pozoruje poškodenie lode. Cítime ju ako niečo, čo sa deje nám.
Descartes tak pri hľadaní nepochybnej istoty objavil nielen pevný bod poznania, ale aj problém, ktorý filozofia rieši dodnes. Ak človek poznáva seba predovšetkým ako mysliacu bytosť, aký je potom vzťah tejto mysle k telu, prostredníctvom ktorého cíti, koná a žije vo svete?
Výrok Myslím, teda som potvrdzuje existenciu mysliaceho subjektu, no zároveň otvára ďalšiu otázku. Čo vlastne znamená byť človekom, ktorý je vedomou mysľou a súčasne telesnou bytosťou?
Descartes síce našiel istotu, ktorú hľadal, no zároveň však vytvoril jeden z najťažších problémov novovekej filozofie.
Použitá literatúra
1* René Descartes — Súkromné myšlienky
2*, 3*, 5* René Descartes — Rozprava o metóde, I; IV
4*, 6* René Descartes — Meditácie o prvej filozofii, I; II